Úvod
Je advent a každý rok o ňom niečo počujeme. Viete, "advent" znamená príchod.
Príchod má vždy dve strany: Jedna, ktorá prichádza, a druhá, ktorá čaká.
A pokiaľ ide o "čakanie", veľmi často sa objavuje výraz "Čakanie na Godota", hra Samuela Becketta. Myslím, že každý pozná výraz "Čakanie na Godota", ale málokto videl túto hru.
Raz som si pozrel inscenáciu na známom videoportáli, ale zdala sa mi dosť nudná a avizovaná dĺžka 2 hodiny v spojení s mojou obmedzenou životnosťou ma prinútila rýchlo od tohto experimentu upustiť. Pobavil ma komentár pod videom o tejto produkcii:
"Radšej sa budem pozerať, ako sucháre plesnivejú."
Potom som našiel krátku verziu, ktorá trvala sedem minút a hrala sa s figúrkami Playmobil. To mi stačilo na to, aby som získal prehľad.
"Čakanie na Godota" je výraz, ktorý označuje nutkanie čakať dlho, nezmyselne a márne.
Čakanie však nemusí byť vždy také a tu a tam v Biblii nájdeme ľudí, ktorí na niečo čakali alebo dokonca museli čakať. A na niektorých z nich by som sa chcel dnes s vami pozrieť.
Abram
Začnime Abrahámom alebo Abramom, ako sa pôvodne volal (1 Moj 12,1-4; NL):
Vo veku 75 rokov už nebol najmladší. Treba však spomenúť, že ľudia vtedy starli viac ako dnes. Takže bol pravdepodobne o niečo zdatnejší ako priemerný 75-ročný človek dnes.
Vydáva sa na cestu so svojou ženou, rodinou svojho synovca a celým svojím majetkom a čaká, že sa stane otcom veľkého národa.
Po príchode do Kanaánu Boh predlžuje prísľub, že bude mať nielen potomkov, ale že potomkovia dostanú aj túto krajinu (1 Moj 12,7). Musel žiť ako kočovník v stanoch a cestovať po Kanaáne. Zažíva veľa vecí. V istom okamihu sa presťahujú do Egypta, kde sa dostane do problémov. Potom sa oddelí od svojho synovca Lota, pretože obaja boli jednoducho príliš bohatí. Potom ide do vojny a zvíťazí (1 Moj 14). Stretáva sa s Pánovým veľkňazom Melchisedechom. Má teda plnohodnotný život.
Ale je čoraz starší a stále nemá dieťa. Zdá sa, že jeho manželka Saraj je neplodná. Čas im obom uniká pomedzi prsty.
Abram mal už 85 rokov a Sáraja prišla s nápadom, aby sa Abram vyspal s jej slúžkou Hagar, aby mala dieťa. Podarí sa to, ale tehotná Hagar sa teraz na svoju neplodnú paničku pozerá tak povýšenecky, že sa k nej správa tak zle, že Hagar utečie.
Celý príbeh bol vlastne hlúpy nápad, ale Boh sa stretol s Hagar, a tak sa vrátila.
Abram mal 99 rokov a Saraj 89 rokov a Boh obnovil a predĺžil svoj prísľub. Abrám sa teraz bude volať Abrahám, otec mnohých národov. Okrem toho má existovať večná zmluva medzi Abrahámovými potomkami a Bohom. A Saraj je premenovaná na Sáru ("princeznú") a má porodiť dieťa. V tom veku bolo pohlavné spojenie už veľmi nezvyčajné, nehovoriac o počatí a pôrode.
A potom v (1 Moj 21,1 a nasl.) sa Sáre naozaj narodil syn Izák.
Na splnenie Božieho zasľúbenia museli čakať 25 rokov. A týchto 25 rokov prišlo v čase, keď sa z ľudského hľadiska šanca mať vlastné deti zmenšovala.
Už mali plnohodnotný život a opakovane sa stretávali s Bohom, ale skutočná túžba, rozhodujúci prísľub, na ktorý čakali, sa dlho nenaplnil.
Abrahám bol nazvaný "Božím priateľom" (Jak 2,23) a takto žil svoj život s Bohom. Niekedy určite trpel tým, že napriek dlhému čakaniu jeho manželka nemala deti, hoci mu ich Boh prisľúbil, a preto sa zaplietol aj s Hagar. Abrahám teda nebol bez chýb. Bol si však istý, že Boh to s ním myslí dobre, a to bolo pre neho dôležitejšie ako splnenie zasľúbenia.
Po Sárinej smrti sa Abrahám dokonca v starobe znovu oženil a splodil ďalších šesť synov, ktorí sa stali praotcami národov. Tak sa vlastne stal otcom mnohých národov.
Jacob
Prejdime k ďalšiemu príkladu z Biblie. Abrahám mal vnuka Jakuba, ktorý mal ťažké detstvo. Ako mladý muž obral svojho brata Ezaua o dedičstvo, a pretože sa jeho matka obávala, že sa Ezau pomstí, presvedčila svojho manžela, aby Jakuba poslal žiť k jeho strýkovi Labanovi.
Prichádza tam a dobre s ním vychádza (Gn 29, 14-20; NL):
Čakať sedem rokov na manželku je ťažké. Kto dnes čaká sedem rokov! Ale pretože ju miloval, ten čas sa mu zdal len ako pár dní.
Toto tvrdenie považujem za zaujímavé. Je ľahšie čakať, ak viete, na čo čakáte? Keď sa na niečo tešíte?
Porovnajme v krátkosti čakanie Abraháma a Jakuba. Abrahám mal zasľúbenie "jedného dňa", ktoré nebolo také ľahké zladiť s realitou jeho života. On a jeho žena len starli a starli.
Pre Jakuba bolo ľahšie čakať, aspoň zatiaľ, pretože mal pevný prísľub, že po siedmich rokoch bude mať svoju ženu.
Netrpezlivosť však ani pre jedného z nich neprichádzala do úvahy.
Chcel by som sa pozrieť na ďalší príklad, Kaleb.
Caleb
Niekoľko generácií po Jákobovi sa izraelský ľud vylodil v Egypte a Boh ho mal priviesť späť do Kanaánu, zasľúbenej zeme. Keď sa utáborili na hranici Kanaánu, bolo vybraných 12 špehov, medzi ktorými bol aj Kálef, aby si pozreli krajinu.
Keď sa vrátili, podali nasledujúcu správu (Numeri 13,27-32):
V dôsledku toho ľud začne nariekať a chce sa vrátiť do Egypta (Numeri 14,6-10).
Príbeh sa potom končí tým, že reptajúci dospelí neboli vpustení do zasľúbenej zeme, ale len ich deti, s dvoma výnimkami (Numeri 14,29.30; NL):
A bude trvať 40 rokov, kým sa dostanú do zasľúbenej zeme.
Takže Caleb musí čakať najmenej 40 rokov. Kto čaká 40 rokov na splnenie sľubu?
Ale to sa splní (Jozue 14,6-11; NL):
Kaleb musel dokonca čakať 45 rokov. Vo veku 85 rokov si nárokoval na splnenie sľubu, ktorý vtedy dal, a Boh sa postaral o to, aby tak mohol urobiť aj teraz.
V Kalebovej dobe sa ľudia nedožívali takého veku, 85 rokov bolo skôr zriedkavosťou.
A myslím si, že väčšina ľudí by sa dnes cítila podvedená, keby musela na niečo čakať 45 rokov a nedostala to do 85 rokov. V 85 rokoch vám z toho už nič nezostane. Stonáte nad neduhmi a hovoríte len o minulosti a nechcete už žiadne zmeny.
Kalebovi to však vyhovovalo a zdalo sa, že sa teší na to, ako sa zmocní svojej zasľúbenej zeme.
Verím, že Boh nám naše čakanie prispôsobuje. Vo všeobecnosti sa to píše v 1. liste Korinťanom 10,13:
V iných prekladoch sa píše, že to znesieme.
Boh nás nezaťažuje viac, ako môžeme uniesť. To sa stalo Abrahámovi, Jakubovi a Kálebovi, a títo traja sú len malým výberom ľudí, ktorí cestovali s Bohom.
Na čo čakáme?
Po prvé, čakáme na Vianoce, ktoré sú vždy takým prekvapením. Už ste si všetko objednali alebo - samozrejme - vyrobili sami?
Na čo však v živote skutočne čakáme?
Keď som bol mladý, čakal som na tú pravú ženu. Chcel som veriacu ženu, a preto som svoje srdce uzavrel pred neveriacimi. To nejako fungovalo. Ale prekročil som dvadsiatku a stále žiadna nebola.
Tu a tam jedna staršia pani z našej komunity povedala: "Nikdy si žiadnu nenájde, tak ako chodí. A potom sa zrazu jeden objavil.
Na čo ešte čakáte? Na koniec školy, školenia, na to, že sa deti konečne odsťahujú? Sama som sa odsťahovala až v 29 rokoch, takže sa necítim taká oprávnená tlačiť.
Ja osobne som nedostal od Boha konkrétne zasľúbenie pre nejakú zvláštnu udalosť, ako napríklad teraz Abrahám.
Na druhej strane kresťania čakajú na Pánov návrat. Nakoľko však toto očakávanie ovplyvňuje každodenný život?
Teraz som na dovolenke a práve upratujem svoju dielňu pre domácich majstrov. Ako prvé som si postavil nový pracovný stôl. Bola to zábava, ale aj veľmi únavné.
Ak sa ten pán vráti budúci týždeň, potom by som sa bez neho zaobišiel. Na druhej strane, ak príde až o dva roky, tak budem mať aspoň dva roky upratanú dielňu, čo mi uľahčí život.
Možno pojem "čakanie" nestačí. Možno by bolo lepšie hovoriť o "očakávaní".
Čo očakávame? Čo očakávame? Abrahám v skutočnosti nie vždy očakával zasľúbené dieťa, ale očakával Boha; napokon, bol nazvaný Božím priateľom.
Jakub pracoval sedem rokov v očakávaní svojej manželky, ale zdalo sa mu to veľmi krátke, pretože sa tešil na métu.
A Káleb nielenže vyčkával, ale žil v očakávaní zasľúbenej zeme.
Čo očakávame? Je návrat Ježiša Krista len niečo, čomu veríme, že je pravda? Alebo je to niečo, čo má vplyv? Očakávame, že Ježiš niečo urobí s našou cirkvou? Že ak ho o to požiadame, chce s nami niečo urobiť a niečo v nás zmeniť?
Môžeme žiť ako Abrahám, ako Boží priatelia, a dobre znášať takéto čakanie?
A veríme ako Kálef, že Boh plní svoje zasľúbenia, aj keď to trvá dlho?
Zhrnutie
- Príchod tiež zahŕňa niekoho, kto naň čaká.
- Abrahám žil s Bohom, ale na splnenie zasľúbenia musel čakať 25 rokov a niekedy tomu už ani sám veľmi neveril.
- Jákob musel pracovať a čakať sedem rokov, a to sa mu zdalo málo, pretože miloval Ráchel.
- Káleb bol verný Bohu a bol za to odmenený napriek dlhému čakaniu.
- Na čo čakáme? Čo očakávame? Očakávame, že Ježiš niečo urobí s naším zborom? Že ak ho o to požiadame, chce s nami a v nás niečo urobiť, niečo zmeniť?