Je lepšie nechať všetko tak, ako je...

Radšej známe bitie ako neistá nádej? Radšej známe otroctvo ako slobodu v neznámej krajine?

Bohoslužba ,, , Evanjelická slobodná cirkev Leichlingen

automaticky preložené

Úvod

V 80. rokoch minulého storočia sa muselo niekoľko miest presťahovať kvôli povrchovej ťažbe hnedého uhlia. Na jednom mieste boli občanom predložené rôzne plány, ako by mohlo nové miesto vyzerať. Vylepšili napríklad pôdorys, usporiadanie ulíc atď. ale občania si vybrali variant, ktorý sa najviac podobal ich pôvodnému starému mestu, hoci staré usporiadanie bolo neefektívne a neprehľadné a spôsobovalo problémy.

Toto miesto - bohužiaľ, nezistil som jeho názov - sa dostalo do výskumnej práce amerických psychológov, ktorá mala tento názov:

"Status quo bias v rozhodovaní

čo v nemčine znamená približne:

"Status quo bias v rozhodovaní".

"Status quo" tu neznamená rockovú kapelu, ale latinský výraz pre súčasný stav, ktorý sa zvyčajne používa.

Pozrime sa ešte raz na tento príklad. Bolo postavené úplne nové mesto: Prečo nebolo postavené krajšie, lepšie? Prečo si vybrali staré známe, ale horšie, namiesto lepšieho?

Trochu sa mi páčil termín "zaujatosť status quo". Definícia (z Wikipédie) znie takto:

Predsudok status quo (nazývaný aj tendencia status quo) je kognitívny sklon, ktorý vedie k nadmernému uprednostňovaniu súčasného stavu pred zmenou. Inými slovami, ľudia chcú, aby veci zostali také, aké sú.

alebo

V dôsledku zaujatosti status quo ľudia viac riskujú, aby si zachovali status quo, než aby situáciu zmenili.

Je to tak? Nachádzame sa v tomto popise?

Pozrime sa na príklad zo Starého zákona.

Exodus z Egypta

Pred niekoľkými tisícmi rokov žili Izraeliti v Egypte a darilo sa im dobre, takže mali veľa detí a bolo ich stále viac. V istom okamihu to začalo vtedajšieho egyptského kráľa desiť (2 Moj 1,9-14; NL).

9 Povedal svojmu ľudu: "Títo Izraeliti sa pre nás stali príliš početnými a príliš silnými. 10 Musíme niečo vymyslieť, aby sa tento ľud ešte viac nerozšíril. Inak by sa v prípade vojny mohli spojiť s našimi nepriateľmi, bojovať proti nám a potom opustiť krajinu." 11 Preto Egypťania ustanovili nad Izraelitmi dozorcov, aby ich utláčali ťažkou prácou. Izraeliti museli pre faraóna, egyptského kráľa, postaviť skladištné mestá Pitom a Ramzes. 12 Ale čím viac ich Egypťania utláčali, tým viac sa Izraeliti rozmnožovali! Vtedy sa ich Egypťania začali báť. 13 Násilím nútili Izraelitov k ťažkej práci a 14 ťažkou prácou im sťažovali život: Izraeliti museli vyrábať tehly z hliny a pracovať na poli.

Faraón je neskôr ešte lepší (2 Moj 1,22):

Nakoniec faraón prikázal všetkým svojim ľuďom: "Všetkých novorodených hebrejských chlapcov hádžte do Nílu, ale dievčatá ušetrite."

Chlapec prežije a dostane meno Mojžiš, ktoré neskôr zohrá dôležitú úlohu.

Nie je zaznamenané, ako dlho a ako dôsledne Egypťania vraždili novorodencov, ale chceli Izraelitov využívať aj ako lacnú pracovnú silu, takže pravdepodobne v určitom okamihu prestali vraždiť novorodencov.

Väčšina ľudí túto udalosť pozná. O štyridsať rokov neskôr spomínaný Mojžiš vyvádza izraelský ľud z Egypta a putuje púšťou do zasľúbenej zeme, pričom ho sprevádzajú viditeľné Božie zásahy, napr. prostredníctvom oblačného stĺpa a rôznych zázrakov.

Ľudia tak žili v tejto ťažkej práci asi štyridsať rokov. Rodili sa tam deti, ktoré vyrastali v tomto otroctve, v celoživotnom otroctve.

Ľud teda opustil Egypt, videl, ako Boh rozdelil Červené more a porazil Egypťanov.

Vtedy sa nachádzali v púšti a nie vždy išlo všetko hladko. Niekedy trvalo niekoľko dní, kým našli vodu. Boh im vtedy poskytol vodu.

A potom, 15. deň druhého mesiaca po odchode z Egypta, keď bolo všetko ešte čerstvé, sa stalo toto (Ex 16,2.3; NL):

2 Izraeliti opäť silno vyčítali Mojžišovi a Áronovi. 3 "Keby nás bol Hospodin zabil v Egypte," sťažovali sa, "tam sme mali aspoň mäso a dosť chleba na jedenie. Namiesto toho si nás zaviedol na túto púšť, aby sme tu všetci hladovali."

Samozrejme, že Boh im opäť poskytol mannu a prepelice, väčšina z vás už tento príbeh počula.

Chcel by som sa však na chvíľu zastaviť.

Hrnce na mäso v Egypte Izraeliti ešte poznali, ale na ťažkú prácu, bitie a otroctvo zabudli. Alebo, pri spätnom pohľade, už pre nich neboli také dôležité.

Radšej známe bitie ako neistá nádej? Radšej známe otroctvo ako slobodu v neznámej krajine?

Viete, čo máte.

Dokonca aj Brémski mestskí hudobníci boli múdrejší: "Všade nájdeme niečo lepšie ako smrť." A to boli len vymyslení.

Nechcem sa však na Izraelitov pozerať tak zvrchu. Toto uprednostňovanie súčasného stavu pred zmenou určite nájdeme aj medzi nami, vrátane mňa osobne.

Pozrime sa na ďalší príklad z Biblie.

Abram

Je známy pod menom Abrahám, ale najprv sa volal Abram a neskôr ho Boh premenoval.

Takto sa to s ním začalo (1 Moj 12,1-4; NL):

1 Vtedy Pán prikázal Abramovi: "Opusti svoj dom, svojich príbuzných a rodinu svojho otca a choď do krajiny, ktorú ti ukážem. 2 Z teba vzíde veľký národ. Požehnám ťa a budeš známy po celom svete. Urobím ťa požehnaním pre iných. 3 Kto ťa požehná, toho požehnám aj ja. Kto ťa preklína, toho aj ja preklínam. Všetky národy zeme budú skrze teba požehnané." 4 Abram sa vydal na cestu, ako mu prikázal Pán. A Lót išiel s ním. Abram mal 75 rokov, keď odišiel z Cháranu.

Začínate znova v 75 rokoch? Abram bol stále veľmi fyzicky a duševne zdatný, ako vieme z ďalších opisov v Biblii. Ale predsa?

Počúva Boha a plne riskuje. Už sa správa inak ako jeho potomkovia neskôr na púšti, o ktorých sme počuli predtým.

Prichádza mi tu na myseľ aj pojem "komfortná zóna", ktorú Abram očividne opúšťa.

Dalo by sa povedať, že Abram tu dostáva od Boha veľké zasľúbenia, a preto pre neho nie je ťažké vydať sa na cestu.

Izraeliti na púšti však dostali aj veľké zasľúbenie, pretože Boh im prisľúbil novú, dobrú krajinu oplývajúcu mliekom a medom. Napriek tomu sa ich myšlienky neustále vracali k starému, známemu životu v otroctve.

Príklady v Novom zákone

V Novom zákone nájdeme aj pozitívne a negatívne príklady.

Ježišovi učeníci zanechali svoje životy a pripojili sa k Ježišovi. Peter sa na jednom mieste tiež konkrétne pýta (Lk 18, 28-30; NL):

28 Vtedy Peter povedal: "Opustili sme svoj dom a išli sme za tebou." 29 "Áno," odpovedal Ježiš, "a uisťujem ťa: Kto sa pre Božie kráľovstvo zriekne domu alebo manželky, alebo bratov, alebo sestier, alebo rodičov, alebo detí, 30 dostane to späť v tomto živote mnohými spôsobmi a v budúcom svete dostane večný život."

Vlastne by bolo potrebné sa teraz podrobnejšie pozrieť na tento text, čo všetko to môže znamenať, ale to by teraz presahovalo rámec. Učeníci však podobne ako Abram riskovali a opustili svoj známy život.

Protikladom môže byť bohatý mladík (Matúš 16,22):

16 Raz prišiel k Ježišovi človek a spýtal sa ho: "Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?" 17 "Prečo sa ma pýtaš, čo je dobré?" odpovedal Ježiš. "Dobrý je len Boh. Večný ţivot môţeš získať len tak, ţe budeš zachovávať prikázania." 18 "Aké prikázania?" spýtal sa muž. Ježiš odpovedal: "Nezabiješ. Nescudzoložíš. Nebudeš kradnúť. Nebudeš vydávať falošné svedectvo. 19 Cti svojho otca a svoju matku. Miluj svojho blížneho ako seba samého." 20 "Všetky tieto prikázania som zachovával," povedal mladík. "Čo mám ešte robiť?" 21 Ježiš mu povedal: "Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj všetko, čo máš, a peniaze rozdaj chudobným, a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma." 22 Keď to mladík počul, odišiel smutný, lebo bol veľmi bohatý.

Ak sa chcete dostať do neba tým, že budete konať dobro, musíte byť dokonalí, a to nedokáže nikto.

Jeho skutočným statusom nebolo jeho bohatstvo, ale jeho myslenie, že sa dostane do neba vďaka dobrým skutkom, myslenie, ktoré je určite rozšírené aj dnes. Tam sa však nedostanete, ako Ježiš mladíkovi jasne ukazuje. Večnosť je dar od Ježiša Krista, a ak sa na ňu zamyslíte a vydáte sa na cestu k nej, riskujete, pretože vtedy sa váš život zásadne zmení a vy opustíte svoj vlastný status quo.

Komunita

Chcel by som opäť pokračovať vo vete od začiatku:

V dôsledku predsudku o zachovaní súčasného stavu ľudia viac riskujú, aby si zachovali súčasný stav, než aby situáciu zmenili.

Ak sa pozriete na prvú cirkev v Skutkoch, noví členovia sa správajú úplne inak (Sk 2,42-47; NGÜ):

42 To, čo charakterizovalo život kresťanov, bolo učenie, v ktorom ich vyučovali apoštoli, ich súdržnosť vo vzájomnej láske a pomoci, večera Pánova a modlitba. 43 Všetkých v Jeruzaleme poháňala hlboká úcta k Bohu a prostredníctvom apoštolov sa diali mnohé zázraky a mnoho mimoriadnych vecí. 44 Všetci, ktorí uverili v Ježiša, držali pevne spolu a delili sa o všetko, čo mali. 45 Dokonca predávali pôdu a iný majetok a výťažok rozdeľovali podľa svojich potrieb všetkým, ktorí boli v núdzi. 46 S jednomyseľnosťou a s veľkou vernosťou sa deň čo deň schádzali v chráme. Denne sa stretávali aj vo svojich domoch, aby spoločne jedli a slávili Pánovu večeru, a ich stretnutia sa vyznačovali bujarým veselím a úprimnou srdečnosťou. 47 Vo všetkom, čo robili, chválili Boha a všetci ľudia si ich veľmi vážili. A Pán každým dňom zachraňoval ďalších ľudí, takže zbor sa stále zväčšoval a zväčšoval.

Mám pochybnosti, či by tento model cirkvi bol doslova vhodný pre dnešnú dobu v našej krajine. V tom čase bol asi na istý čas vhodný, ale neskôr cirkvi v Jeruzaleme došli peniaze, a tak pre nich zbierali iné cirkvi.

Ale hodnoty, ktoré sa tu žili, sú určite nadčasové.

Vyučovanie o Biblii, súdržnosť, vzájomná láska a pomoc, vzájomné zdieľanie, dávanie podielu, spoločenstvo v chráme, t. j. v zborovej sále, so spoločenstvom a modlitbou, stretávanie sa v domácnostiach a oslava Boha vo všetkom, čo robíte, to všetko sú znaky živého zboru.

Vyhovuje to nášmu súčasnému stavu, alebo musíme riskovať a niečo zmeniť? Chceme naozaj niečo zmeniť?

Každý sa musí pýtať sám seba. Ja som skôr typ, ktorý zostáva verný známemu. Vidno to aj z toho, že keď som trikrát zmenil zamestnanie, v dvoch prípadoch firma zanikla a ja som si musel hľadať niečo nové.

Pri hľadaní informácií pre túto kázeň som našiel tri zlaté pravidlá riadenia:

  1. Vždy sme to tak robili.
  2. Nikdy predtým sme to takto nerobili.
  3. Mohol prísť ktokoľvek.

Samozrejme, že to tak nemá byť ;-)

Nakoľko by sme mali alebo museli opustiť náš domov, náš známy status quo, neviem. Možno sa musíme, podobne ako Abram, presťahovať do úplne novej krajiny (obrazne povedané), možno si "len" musíme porovnať svoje zažité hodnoty s Bibliou a priniesť Bohu svoje nedostatky a pracovať na nich, neviem.

Z Biblie však vieme, že Boh neopustil ľudí, ktorí sa s ním vydali na cestu, na to sa už môžeme spoľahnúť bez ohľadu na to, kam nakoniec cesta povedie.

Zhrnutie

Záver:.