Úvod
Nedávno som sa zamýšľal nad témou "nádeje".Nádej má v podstate dva aspekty:
- V čo dúfam?
- Na čom je založená moja nádej?
Stručne povedané, cieľ a dôvod.
Pred niekoľkými dňami, keď som upratoval svoju garáž, som si to uvedomil, myslím, prvýkrát za posledných 20 rokov. V hĺbke police som našiel tri zámky na bicykle.
Dúfam, že niekedy v budúcnosti budem môcť zamknúť bicykel všetkými tromi, ale moje nádeje sú opodstatnené len pri jednom zámku, pretože len od jedného mám ešte kľúče. V pivnici mám ešte škatuľu s kľúčmi, ale šanca, že sa tam nájdu nejaké, ktoré by pasovali, nie je veľká.
Téma "nádeje" sa čoraz častejšie objavovala aj v období Koruny ako obvinenie cirkví, že v tom čase neboli schopné ponúknuť nádej.
Na druhej strane som z veľkých cirkví v rôznych kázňach a článkoch na internete počul hlasy, že šírenie nádeje je jednou z najdôležitejších úloh cirkví.
Veľmi často sa v takýchto vyjadreniach nešpecifikuje, čo je to nádej, cieľ a dôvod zostávajú nejasné. Neviem, ako to vnímate vy, ale mňa to trochu znepokojuje.
Filozof Friedrich Nietzsche vo svojej knihe Menschliches, Allzumenschliches povedal o nádeji niečo veľmi nepekné v súvislosti s Pandorinou skrinou:
Zeus chcel, aby človek, akokoľvek sužovaný inými zlami, nezahodil život, ale aby sa naďalej trápil nanovo. Na tento účel dáva človeku nádej: v skutočnosti je to najhoršie zo všetkých ziel, pretože predlžuje ľudské trápenie.
Nádej ako omyl, ako mučivé predlžovanie toho, čo sa nestáva lepším?
Ja to tak nevidím, ale chcel by som sa nad tým dnes s vami zamyslieť a začať veľmi banálnym biblickým veršom na tému "nádej" (Kaz 9, 4, NL):
Kým je človek živý, je nádej; keď je mŕtvy, už nie je. Zdá sa to banálne, ale je to akosi aj základný zákon: kým je život, je aj nádej.
Uvedomil som si to, keď naša hruška v záhrade, ktorá sa cítila byť storočná, pred tromi rokmi uschla, len tak, zo dňa na deň, zdalo sa. Možno jej čas vypršal, možno sme ju mali v to suché leto zalievať, ale nikdy predtým sme to nepotrebovali.
Keď bol strom mŕtvy, rozhodne nebola žiadna nádej.
Tento princíp je, myslím, celkom dobre pochopiteľný. V živote však zostávajú otázky, na čo je nádej a na čom je založená?
Nádej v Starom zákone
V Biblii v Starom zákone sú rôzne pohľady, ktoré vedú k rôznym pohľadom na nádej.
Predchádzajúci verš bol z knihy Kazateľ a táto kniha zväčša zastáva perspektívu "pod slnkom", to znamená, že autor sa pozerá len na to, čo existuje tu na zemi.
To potom vedie k nasledujúcej perspektíve (Kaz 9,7-10; NL):
Kazateľ tu vidí nádej len v pozemských pôžitkoch, ktoré môžu byť nielen materiálne, ale napríklad aj intelektuálne.
V skutočnosti ide o veľmi moderný text, ako o tom svedčí aj rozsiahle konštatovanie: "Veď Boh sa už dávno potešil z vašich skutkov". Pokiaľ tu na zemi žijem tak, ako chcem, tak mi Boh nemôže dať nič na oplátku, však? Moderný človek už dávno neakceptuje spochybňovanie svojich myšlienok a činov zo strany Boha.
Preto je "ja som si to urobil po svojom" stále veľmi obľúbenou piesňou.
Ale tento pozemský pohľad akosi nestačí.
Kráľ Dávid bol človek zo Starého zákona, ktorý toho s Bohom veľa zažil. Jeho modlitby boli často vypočuté, hoci vo svojom živote urobil aj veľa chýb, ktoré sú v Biblii tiež celkom otvorene opísané.
Dávid to hovorí na konci svojho života (1 Par 29,14.15; NL):
Dni na zemi nemajú nič trvalé, sú ako tieň, ktorý môže zmiznúť z jedného okamihu na druhý.
Dúfame teda len v pozemské šťastie, lebo sa zdá, že viac ho niet?
Táto myšlienka sa tiahne aj Knihou Jóbovou, tou so zlými správami. Konám správne, robím dobro, a to mi dáva nádej, že sa mi bude dariť aj na zemi. Jób si to myslel na začiatku a traja jeho priatelia si to mysleli až do konca. Jób si však na konci uvedomil, že v skutočnosti ide o to, aby spoznal Boha.
Ku koncu sa rozpráva s Bohom a má nasledovné pozoruhodné uvedomenie (Jób 42,5; NL)
Hoci väčšina starozákonných postáv mala oči upreté najmä na pozemské veci, nebeské im stále znovu a znovu presvitajú.
Napríklad v žalmoch je veľa veršov, ktoré vyjadrujú nádej v Boha:
Žalm 25, 21; NL
Ide tu o nádej na pomoc, aby sme mohli žiť dobrý, spravodlivý život. Myslím si, že je to dobré.
Bože, pomôž mi napríklad byť láskavý a priateľský k blížnemu. Toto je veľmi zmysluplná modlitba.
Žalm 31,25; NL
Ide o nádej na Božiu pomoc v boji. V tých časoch to často bola vojna, ale dnes to môže byť aj boj proti vnútornému bastardovi, napr. proti prílišnej pohodlnosti.
Ešte dva verše:
Žalm 33, 22; NL
Žalm 39, 8; NL
Boh ako tvoja jediná nádej? Tu mnohí určite zaváhajú alebo si budú protirečiť.
Mnohí ľudia nemajú s Bohom nič spoločné. Niektorí ľudia, ktorí veria, že Boh je aspoň ako-tak pravdivý, žijú svoj život a možno raz zapália sviečku v katolíckom kostole, aby možno dostali od Boha nejaký dodatočný impulz.
To by bolo kresťanstvo ako folklór, ktorý možno sem-tam trochu funguje, ale funguje aj bez neho.
Boh ako jediná nádej?
V Prísloviach 11, 7, NL sa nachádza ďalší banálny výrok o nádeji:
Bezbožníka by som nevnímal v etickom zmysle, ale ako človeka, ktorý je bez Boha a ktorý o Bohu nechce nič vedieť. Ak sa nádej vzťahuje len na pozemské, potom sa nádej končí, keď človek zomrie.
Nádej dnes
Väčšina nádejí, ktoré nás dnes osobne zamestnávajú, má pravdepodobne tiež skôr pozemský charakter. Dúfame, že zostaneme zdraví, že si nájdeme a udržíme prácu, dúfame, že z našich detí niečo bude, dúfame, že nám nebude ťažko v starobe, a tak ďalej.
Myslím si, že čím ťažšia je situácia, v ktorej sa nachádzame, tým kratšia je perspektíva nádeje.
Ak sme v núdzi, dúfame, že sa nám podarí nájsť východisko; ak som chorý, dúfam, že sa opäť uzdravím; ak žijeme vo vojnovej zóne, dúfame, že sa nám a našim blízkym nič nestane a že nebudeme musieť utiecť.
Nádej často pramení z toho, že nemáme inú možnosť. Nazýva sa to cieľavedomý optimizmus, ale nie je to až také zlé. Pokiaľ je človek nažive, existuje nádej, ako sme už videli v biblickom verši na začiatku. A optimisti to často zvládajú lepšie ako pesimisti, pretože hoci majú možno príliš pozitívny pohľad na situáciu, skôr vidia príležitosti ako pesimisti, pre ktorých už všetko nemá zmysel.
Ale aj keď kríza pokračuje, v určitom okamihu je potrebné pozrieť sa za hranice krízového režimu.
Práve sme počuli výroky, v ktorých bol Boh označený za jedinú nádej.
Pred viac ako dvadsiatimi rokmi som bol súčasťou transportov pomoci do bývalej Juhoslávie a raz som sa zúčastnil na chorvátskej bohoslužbe v Osijecku. Mesto bolo v tom čase obkľúčené srbskými četníkmi a do mesta sa dalo bezpečne dostať len po jednej ceste. V cirkevnom zbore bolo veľa utečencov, ktorí utiekli zo svojich domovov. Farár kázal o Marte a Márii (Lk 10, 39-41). Marta robila veľa práce a starala sa o hostí a jej sestra Mária sedela pri Ježišových nohách a len ho počúvala. Marta sa Ježišovi sťažovala, že Mária nič nerobí, ale Ježiš povedal, že Mária si uvedomuje, čo je dôležité, a nechce stratiť to, čo počula.
Na pozadí toho, že mnohí ľudia prítomní v tom čase veľa stratili, na mňa toto kázanie veľmi zapôsobilo, a preto som naň nezabudol.
Všetko sa dá stratiť, ale nie Boh.
Boh ako jediná nádej? Už len vedomie, že Boh existuje, môže niektorým ľuďom pomôcť k určitej pokore, ale ak sa pozrieme na dve otázky, v čo dúfame a na čom je táto nádej založená, musí sa stať trochu konkrétnejšou.
Biblia hovorí, že Boh poslal na zem Ježiša Krista, a o tomto Ježišovi sa píše v Matúšovi 12, 18 - 21; NL:
V Ježišovi sa to všetko stáva trochu konkrétnejšie. Príklady správneho konania nachádzame napríklad v Kázni na vrchu.
Nachádzame príklady, ako sa konkrétnejšie rozprávať s Bohom, modliť sa, vkladať do neho svoju nádej, získať pomoc. Modlitba Pána je vzorom takejto modlitby.
Nachádzame prísľuby, že Boh počúva modlitby a že pomáha. To je základ tejto nádeje. A Božia pomoc presahuje naše predstavy. Krásny obraz tohto je z Ezechiela 37, kde prorok vidí vo videní obraz kostier a v tomto videní sa z kostier opäť stávajú živí ľudia. Boh môže robiť nemožné veci, napríklad robiť ľudí novými a oživovať cirkvi.
Nachádzame tu aj zasľúbenie, že Boh prostredníctvom Ježiša odpustí aj našu vinu pred Bohom, ak ju prijmeme. A nachádzame aj pomoc pri zmene seba samých, takže "urobil som to po svojom" nemusí byť nevyhnutne na úkor druhých.
To je niečo, v čo môžeme dúfať.
Nádej na zajtrajšok
To však nie je všetko. Doteraz spomenuté body sa stále týkajú predovšetkým pozemského.
Dôležité je tiež nepovažovať bytie kresťanom tu na zemi len za folklór, ale žiť spolu s Ježišom Kristom a meniť sa, ako sme už počuli. Biblia často označuje východiskový bod tohto procesu zmeny ako znovuzrodenie (1 Pt 1, 3; NL):
A pokračuje ďalej, je tu nádej na zajtrajšok je a tú by som chcel konkrétne pomenovať. Je to vzkriesenie. Po našej smrti budeme s Ježišom Kristom.
Táto skutočnosť vzkriesenia je pre to veľmi dôležitá (1 Kor 15, 3b-7; NL):
Naša nádej nemusí zomrieť spolu s našou smrťou. Ježiš Kristus, má pripravené ďalšie pre tých, ktorí chcú.
O niekoľko veršov ďalej je to formulované ešte ostrejšie (1 Kor 15, 16 - 19; NL):
Pri všetkých tých krízach, ktoré každý človek tu a tam prežíva, je už naozaj skvelé žiť s Ježišom Kristom na zemi, ale len tento pozemský pohľad je príliš málo. On má pre nás pripravené oveľa viac.
Ako poslednú vetu na tému "nádej" by som rád citoval biblický verš Židom 11, 1; NEÜ:
Zhrnutie
Zhrniem to.
- Rozmýšľali sme o nádeji:
- V čo dúfam?
- Na čom je založená moja nádej?
- V zásade platí, že kým človek žije, existuje nádej. Ale všetky pozemské nádeje sa končia so smrťou.
- V Starom zákone sa v prvom rade dúfalo len v pozemské a pre pozemské, ale Boh ako nádej sa už hľadal a večné už na niektorých miestach presvitalo.
- Dnes je cieľ našej nádeje často závislý od krízy, v ktorej sa nachádzame, ale Boh poslal Ježiša Krista ako nádej pre pohľad za hranice: Ako vzor pre konanie, pre modlitbu, pre prísľuby, ktoré Boh dáva v Biblii, a ako spôsob odpustenia a zmeny.
- Potom je tu večná nádej na vzkriesenie, na to, že budeme s Bohom.